"A koleso Blaha je roztočené" Okolo Tatier
      (citát z evanielia sv. Tomáša, žalm 38 - teraz NOVÉ! s prísadou zvukových nahrávok a videí)

Nedeľa 29.mája 2005
    Už ani len ráno nie je zhon, po tých troch ročníkoch. Nemá to šťavu. Všetko stíhame v pohode. Snažím sa všetkých naočkovať stresom a simulujem zhon oznamom, že do pol ôsmej musia byť vaky na recepcii. Nezaberá to. Vynášame vaky z chatky a zisťujeme, že vedľa bola plná chatka dievčeniec. A my sme včera smútili, že ich tu je akosi riedko. No hej, keď prvé čo ti padne ráno do oka (lepšie povedané rovno do náručia) je potácajúci sa "vedúci" odvedľa. Tento dokonca nie je schopný artikulovať. Preboha, ten musel vypiť ešte pred pol hodinou zo dva deci vodky. Takto som bol zriadený poslednýkrát pred štyrmi rokmi. Vyrážame mierným tempom s cieľom zastaviť sa v Smokovci na rannú kávu niekde pri hlavnej ceste. Pohľad ktorý sa nám naskytá po oboch stranách cesty je ozaj otrasný. Samé pne a polámané stromy. Vybielená krajina. Ponad počuť helikoptéru. Zdvíham hlavu a neverím vlastným očiam. Oni tie stromy znášaju po troch helikoptérou.

    Čaká nás dnes kopec na Štrbské pleso a to je tak všetko. Teda pardón. Ešte som takmer zabudol na Kvačiansku dolinu. Ale to už je pohodovka pod korunami stromov. Na Štrbské Pleso s Tomášom zasa makáme jak blázni. Normálne sa mi zapáčilo to obiehanie "cyklistov" "bájkermi". Je to úžasný pocit, keď môžeš niekoho do kopca opáliť rýchlosťou dvakrát vyššou akou sa trápi on. A na druhej strane je to taktrocha aj tréning, keď už musím po tom asfalte. Dokonca si nechávam doma v pivnici originál semislyky. Tie sú poctené navlečením na ráfky iba dvakrát do roka. Okolo Tatier a na Stropkovskej časovke. Sme na Štrbskom plese. Tomáš sa chystá natočiť video niekde v najprudšom zjazde smerom na Pribilinu. Takže ide dolu prvý a ja za ním po siedmich minútach. Ibaže sme tak trocha pozabudli na to, že za Štrbským je ešte aj mierne stúpanie a nie len dolukopec. Idem už hodnú chvíľu a Tomáš stále nikde. Už sa aj riadne oteplilo. Pozerám na výškomer. Klesli sme už hádam aj 500m. Aha tu je. Snažím sa držať na šotoline pri kraji cesty, nech má aj autentický zvuk praštiacich kamienkov a prípadne aj nejaký zvírený obláčik prachu. V Pribiline si dávame prestávku. Zrazu len z bočnej cesty vypáli motorka. Nejaká staršia dvestopäťdesiatka alebo také voľačo. Chalanisko má vzadu holku sediacu na stranu a v pätách policajta na fábii. Presvišťal si to krížom cez hlavnú bez toho aby sa poriadne rozhliadol, či do niečoho nevpáli. Pred rampou do múzea brzdí, robí otočku a mizne tam odkiaľ prišiel. Policajt sa ho snaží napodobiť, ibaže na fábii sa mu to nedarí tak rýchlo. Hmmm, liptovský kraj je veru drsný. V Liptovskom Mikuláši na stanici si dávame hovädzí vývar a už sa tešíme na Kvačiansku dolinu. Pozerám to video, čo natočil Tomáš za Štrbským plesom v zjazde. Uškŕňam sa nad jeho komentárom:"A koleso Blaha je roztočené."

    Stojíme pred Kvačianskou dolinou. Nie je problém ani tak vyštverať sa cca do polovice kopca úzkou cestičkou zarezanou v svahu ako potom celou dedinou Huty zasadenou v kopcovitom teréne. Prvýkrát, pred pár rokmi sa mi Huty zdali nekonečnou dedinou. A ten záver až k hradskej. Bolesť pomyslieť. Tohto roku to bola celkom pohodovka. Až na jednu nepríjemnú udalosť.

mmmm... tekutá jahodová dreň v Zuberci to istí

mäsko dáme do skorocelovej marinády a necháme na slnku

Zabudol som, že mám tenké semislykové plášte a pustil som sa v štrkovom zjazdíku dolu dolinou. Keď som sa vyrútil spoza zákruty, prekvapil ma krik jedného cepera. Začal robiť paniku a kričať: "Pozóóór bicykel!" a rozháňať ľudí, ktorí šli takmer dva metre od trasy, ktorú som si vytýčil ja. V tom momente sa mi podšmyklo predné koleso na ťinťavých plášťoch a prásklo to zo mnou do štrku. Bok a pravý lakeť boli v prachu. Zdvíham sa a nasadám. "Nič Vám nie je?", pýta sa ten istý poplach. Vravím že som v pohode a už opatrnejšie pokračujem ďalej dolu. Za sebou počujem ešte ľahký úľavujúci úsmev: "On je na to asi zvyknutý." No, nie celkom. Dolu zastavujem pri potoku. Umývam si lakeť. Je to len škrabanec, ale hlboký. A ešte k tomu sú v ňom malé čierne kamienky, ktoré nejdú vypláchnuť. "Daj si na to Skorocel," radí Miro. Žujem hnusne kyslo-horký skorocel a vtieram si ho do rany. Ináč všetko O.K. V zjazde ku kameňolomu pred Zubercom dávam maximálku 70km/h. Dá sa aj viac, len si musím zapamätať do budúceho roka, že tá šotolinová zákruta je o niečo ďalej ako som čakal. Zuberec rovná sa jahodová dreň. Jednoduchá rovnica bez neznámej. Miro zostáva s batohmi v Nižnej a čaká na Ota s mašinou. My s Tomášom vyrážame na posledných 15km do Námestova. Nazval by som to dorážačka na záver. Ideme naplno a striedame sa vpredu. Už iba posledný kopec k Otovmu domu. "Pomsta minulému roku!" zahlási Tomáš a vstrekuje nitrák. Vzďaľuje sa mi každým záberom do pedálov. Ja už nemám čo vstreknúť, ibažeby vystreknúť. Ale dobieham ho z posledných síl. Snáď ani na Stropkovskej časovke som tak nemakal. Obraz mi žltne... zosadám... dýcham zhlboka... podávam ruku Mati a bozkávam ju na líce... Tomáš v predklone podopiera plot... sadám na múrik... obraz naberá pôvodne rozlíšenie, sýtosť a kontrast. Pekný ročník to bol! Veľmi pekný.