Veľkonočný Zádiel

18.04.2003 (Volovské Vrchy, Turňa nad Bodvou-Košice)

"Mimoriadne atraktívna a zaujímavá 3 km dlhá krasová tiesňava nachádzajúca sa 32 km od Rožňavy vo východnej časti chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras. Tiesňava, ktorá je vyhlásená aj za Národnú prírodnú rezerváciu je miestami len 10 m široká so skalnými útesmi dosahujúcimi relatívnu výšku až vyše 300 m."

    Toľko oficiálne o Zádielskej doline. Do Turne nad Bodvou sme sa doviezli spomaleným motoráčikom z Košíc. Ani len za bajky sme nemuseli platiť, že si ich máme hodiť niekde do uličky v jednom z dvoch vozňov. Tak sme sa s Romanom pohodlne usalašili v socialistických sedačkách a načúvali šelestu motorového vláčika viac než polhodinu. V Turni nasadáme na bájky. Prechádzajúc dedinou Zádiel uvažujem, či budú chcieť pri rampe poplatok za vstup do doliny a ako ich oje**me. Našťastie dievčina dvíha s úsmevom a bez slova závoru, tak obaja pregĺgame ostré slová pripravené na jazyku a tiež sa usmievame. Tiesňava je impozantná ako vždy. Roky jej nemajú čo ubrať. Roman pomenuváva lezecké cesty a projekty spomínajúc na roky minulé, keď tu chodieval loziť. Mňa akosi zarazilo počiatočné stúpanie, ktoré som si pamätal akési plochejšie :-). Stúpame na planinu brutálnym kopcom. Roman spozoroval Salamandru Škvrnitú a ja opatrne vyberám foťák. Snažím sa ju nevyplašiť a cvakám čoraz zbližšia. Nie je to iba atrapa? Salamandra pomaly prekladá nohu za nohou akoby nás mala v paži. Chytám ju teda do ruky. Na dotyk je ozaj ako gumená atrapa.

    Keď som sa dostatočne vytešil z mloka, pokračovali sme v driapaní sa na planinu. Zopár desiatok metrov som si aj potlačil, kým sme sa dostali k výhľadu do kaňonu. Výhľad nebol vôbec číry a trocha som ľutoval, že som nechal doma polarizačný filter k foťáku. Keď sme sa dostali na planinu, ohúrilo nás množstvo fialových kvetov (ževraj Šafrán, ale moje vedomosti z biológie flóry sú desné). Tak som poletoval po lúke ako dáky motýľ a namiesto opeľovania som cvakal spúšťou foťáku. Čo to sa aj vydarilo. Roman sa obával, že na planine môžeme stratiť značku, lebo poslednýkrát sa mu aj tak pošťastilo. Ja som sa kochal a bolo mi to jedno... :-)

    Relatívne dobre sme stihali vnímať popri tej kráse vôkol aj turistickú značku. To vďaka Romanovej obrazovej pamäti. Aj keď sa sťažoval, že v poslednej dobe stále stretáva nových ľudí, ktorí ho poznajú... Šťavnatým (teda, skôr skalnatým) zjazdom fičíme do Hačavy. Gĺg-dva vody z rúry ústiacej do válova pre dobytok a smerujeme na opačnú stranu dediny, kde stúpame hore vľavo na náprotivný kopec. Neodpustím si pikčr malebnej Hačavy, kde líšky dávajú dobrú noc. Najbližším cieľom bol Jasov. Ale to sme museli najprv nestratiť zelenú značku na ostrými vápencami vystlanej lúke a nájsť žltú odbočku na križovatke s hŕbou dreva. To prvé bolo obtiažnejšie. Zelenú po pár kilometroch zrušili, no našli sme na kameni nazeleno zatretý jej pozostatok. Neskôr sme objavili pôvodnú značku. Cesta bola zanedbaná, takmer vôbec nepoužívaná, ale zjazdná. Nakoniec sme sa dopracovali aj do Jasova. Z Jasova do Poproča viedla asfaltka. Akurát okolo obeda, veľkonočná sobota a všetci sa museli autami preháňať po lokálke, kadiaľ normálne nie je takmer žiadna premávka. Za Popročom sme ešte chvíľu obliehali studničku a pohodovým tempom sme sa vydali zdolať záverečnú etapu našej dnešnej túry do Bukovca pri Košiciach.

    Musím uznať, že tento posledný úsek zanechal najviac stôp na mojej psychike. Čo sa týka prevýšenia, nebol žiaden problém. Cesta sa vinula tesne popod hrebeň a vytrvalo sledovala vrstevnicu. Horšie to však bolo s podkladom. Pod hutnou vrstvou lístia bolo blato alebo mäkká hlina a takmer všetka energia, ktorú moje nohy vydali, šla "do múky" (vlastne hliny). A k tomu všetkému ma ešte prepadol taký hlad, že takmer každá bunka môjho tela už myslela iba na fantastickú večeru. Keď sa k tejto grupe buniek pridali aj svalové na nohách, musel som zosadnúť a natlačiť do hlavy poslednú tyčinku - kokosovú. Ešte nikdy mi tak nechutila. Všetko sa obrátilo na dobre, keď sme sa úžasným žľabom zaplneným lístím spustili do Bukovca. No ešte narýchlo spomeniem, že sme dokopy stretli asi štyri sŕny, troch jeleňov s novým parožím, jednu líšku, ktorá bola podstatne rýchlejšia než Salamandra, teda nemám žiadnu jej podobyzeň. Slovo na záver: "To je všetko priatelia! Tada dada dááá..."

[tu by mali byť údaje z cyklokompjútra, ale som ho v polovici trasy znuloval,
takže uvádzam iba dĺžku trasy: 65km]