Tradícia výletíku Okolo Tatier bujnie a rozkvitá
     (história akcie je len autorová fikcia a podobnosť s reálnou situáciou je čiste náhodná)

Nedeľa 30.mája 2004
    Pred chvíľou som zatvoril slastne oči... Dofrasa, čo je s tým budíkom?! Prečo hneď zvoní? Óóó nie!!! To je už šesť. Chce sa mi spať-spať-spať! Postupne som si vypočul budík v prevedení všetkých možných značiek mobilov. Po chvíli vstávam a rozumová časť mozgu knokautuje pocitovú s jasným cieľom: dať vodu na čaj, potom vecko a nakoniec zbaliť batoh do Liazky. Bohužiaľ oči sa mi nedarí rozlepiť. Na strmých schodoch po ceste dolu ma zanáša do strany, ale snažím sa nespadnúť na Tona, ktorý si nakoniec ustlal na zemi pod schodami. Vraj na neho Oto kašľal. Presnejšie povedané rovno do ucha. Podarilo sa mi uvariť hrniec čaju, no supy z chatky sa naň hneď vrhli. Ubranil som ho, aby som mal aspoň pol kamelbaku na cestu. Zjavne nestíham baliť. Tomáš prichádza so svojou teóriou o opitom hovne. Zaujímavé a užitočné (bližšie informácie na požiadanie). Nejako som to s tým batohom stihol. Horšie to je so žemľami. Na tie už čas nezvýšil. A ešte horšie s raňajkami. Dostávam do seba iba pol rožka. A zapíjam ho jonťákom. Potrebujem doplniť minerály. Teraz nie je reč o športe :-)

    Nasledujúcich 20 minút sa bezprízorne motám v chatke, pričom občas zablúdim pred chatku. Tam už chalani nakladajú batohy do Otovej osemmiestnej Thalie. Jarka už sedí na bicykli a Monika s Marošom už snáď aj vyštartovali. Konečne sa mi podarilo vymotať sa z chatky a sadám na bájk. Sakra, ešte nemám rukavice. Zosadám a idem ich hľadať do chatky. Nachádzam ich po chvíli na záchode. To je teda úroveň... tsss... tsss. Tak teda sa aj s ostatnými pohýňam. Slniečko páli hneď zrána, ukazuje sa nádherný deň. Iba ja tuším komplikácie. Nič som totiž nezjedol. Predpokladám, že v Smokovci sa zastavíme v starom známom bufete a dám si niečo pod zub. Krútim veľmi opatrne. Hlavne kvôli tým zbytkom alkoholu v krvi. Ak by ma náhodou zanieslo pod kolesá nejakého auta, prišili by mi vinu a musel by som zaplatiť poškodený disk na jeho kolese, prípadne vyčistenie auta od krvi a tak... Už len to by mi chýbalo! Prichádzame do Starého Smokovca. Zrada. Bufet je zatvorený. Tak nič. Sosám z bylinkového čaju a psychicky sa pripravujem na Skalnaté pleso. Cesta vyzerá nevinne. Ale iba na mape. Chvíľu sa držím pri našich, ale zdá sa mi to pomalé. Takto to bude trvať večnosť. Radšej ich počkám Pod Štrbským plesom. Prebieham zaujímavú babenku. Štíhle žieňa bez kriviek šľape za chalanom ako stroj. Úplne pravidelné pohyby s riadnou dávkou sily. Až sa divím, kde sa to v jej útlom tele berie. Vidno, že obaja nie sú žiadni amatéri. Vešiam sa na nich. Keďže holka ide ako posledná, nemôžem sa sťažovať na nudný výhľad. Práve sa blížime k trom adolescentom na cesťákoch, ktorí sa zjavne nudia v zabíjajúco pomalom tempe. Tí dvaja ich rezli ako britva a v neustávajúcom tempe napredujú. Mlaďasom zapískali hormóny v kotrbách (či kde sú hormóny) a vešajú sa za gymnastku. Úžasný pohľad! Myslím pohľad na tú ich akciu. Takto si chalani užívali takmer kilometer. Teraz odstavili za krajnicou. Míňam ich registrujúc ich hlasné chrčanie. Vravím si: 'To je svet, keď samica uštve troch samcov.' Prichádzam na parkovisko pod Štrbským Plesom tesne za šľachovitou dvojkou na cesťákoch, ktorá pokračuje z neznámych (možno kultovných) dôvodov hore na Štrbské pleso. Dávam si banán a je mi trocha lepšie. Mirka má nejakú lepkavú oranžovú vodu, ktorá mi tiež dobre padla. Chuť na môj bylinkový čaj nemám ani najmenšiu. Už iba poriadne zatiahnúť vetrovku až pod krk a môžme svišťať dolu do Pribiliny.

     Snáď najdlhší zjazd, aký som kedy zažil. Kebyže je lesnou cestou, tak isto prídem o lýtka. Začínam mať hlad. Keďže žemle sa nekonali, rátam s obedom v Liptovskom Mikuláši. Pred Pribilinou dobieham Maroša s Monikou. Stále som v mierne naklonenej rovine, takže s nasadením všetkých síl ich predbieham v päťdesiatke. To som ale nemal robiť. "Počuj, Miloš, keď máš toľko energie, tak rozrážaj vietor", navrhuje Monika. Čo mi už zostáva. Pridáva sa ku mne Tomáš. Tiež má energie na rozdávanie. Napredujeme na Liptovský Mikuláš ako ruský tank. Rýchlo a neohrozene. Pred Liptovským Mikulášom mierne zmätkujem. Nepamätám si presne odbočku, tak brzdím. Za mnou som spôsobil takmer hromadný pád. Ja proste nie som stvorený na cestu. Na stanici zisťujem, čo sa dá zjesť. V bufete majú aj varenú sviečkovú, no vzhľadom na môj žalúdok si dávam hovädzí vývar. To bola veľmi dobrá voľba. Za Mikulášom ma prekvapila cyklistická cestička popri úzkej hlavnej ceste. Nechápem. Aha, už chápem. Najväčšie tobogánove stredisko na Slovensku tu vyrástlo za posledný rok. To kvôli nemu. Za ním už samozrejme žiadna cestička pre cyklistov neexistuje. Zato je tu obrovské žlté pole. Nádhera.

    S Tomášom sme sa dohodli, že pôjdeme Kvačianskou dolinou. Ostatní špekulujú ako ofajčiť Huty. Je počuť všetko možné. Od alternatív so zaháknutím sa za auto až po bitku o miesto v sprievodnom vozidle. "Stretneme sa v Zuberci na kofole", kričím na odtrhnuvšiu sa skupinku - označme ju "Huty's Knights". S Tomášom pred Kvačanmi tankujeme u Ota vodu a šľapeme smerom k doline. Má síce v názve slovo dolina, ale prejazd bicyklom znamená stúpanie takmer 230m. Tomáš sa pasuje s terénom na výbornu. Aspoň tu nebudeme tvrdnúť ako minulého roku. No krátku prestávku uprostred doliny si neodpustím. Je tu nádherne. Zjazd do dediny Huty si vychutnávam, aj keď tenké plášte a občasné čakanie na Tomáša mi to nedovolia naplno. Raz tu prídem s poriadnými plášťami. Mňam-mňam. Prejazd dedinou Huty je nekonečný. A ešte k tomu hore kopcom. O to väčšiu radosť máme na asfaltke, kde sa pripájame na hlavnú cesty z Hút (kopca). Sme synchronizovaní so skupinkou "Huty's Knights" na sekundu. V zjazde do Zuberca dosahujem (možno aj ročnú) maximálku 70km/h. V Zuberci si dávam jahodový Kapi džús. Trikrát. Chutí ako voľakedy jahodová dreň. Škoda že si nemôžem dáť pivo. Smutne si doťahujem šatku na krku.

    Snáď očakávanie záveru výletu alebo nenaplnená predstava o plnokrvnom výlete na bájku ma ženie dopredu ozaj ostrým tempom. Tomáš ma kopíruje. Ten bude tvrdý oriešok. Ešte sa snáď bude sťažovať, že to nič nebolo. Vchádzame do Nižnej. Nezmokli sme a sme tu! Monika komentuje, že sme sa s Tomášom nejako splašili. Normálne sa spotila. Aspoň sme je privodili atmosféru pretekov. Aj keď to preteky neboli. Prekladáme batožinu vyklopenú z Liazky do Otovho približovadla a čaká nás s Tomášom posledný 20km úsek do Námestova. Miro o takom niečom nechce ani počuť. Využíva možnosť odvozu. Tak predsa som Tomáša uťahal. Vyzerá, že melie z posledného. Badať to hlavne na miernych stúpaniach. Na priehradnom múre si robíme foto-prestávku. V Námestove je z Tomáša už len troska. Zložil sa mi pred autom do trávy. Keď ten Oto musí bývať na takom kopci. Sprcha a večera u Ota je darom z neba. Ehmmm... teda lepšie povedané od Martiny. Prepáč Maťa. Ak by som mal zhrnúť tento ročník, tak: Super atmosféra, rekordný počet štartujúcich, vynikajúce počasie no a tak trochu mi rýchlo zbehol. Nebyť tej mojej choroby, tak to proste nemalo chybu!