Taká malá veselá VIP časovka [A:11.6km]

    A je to tu! Už rok sa teším na túto akciu na východe našej krajiny. Nejde o nejakú výnimočne zvláštnu udalosť z bájkerskeho pohľadu. Pre mňa je však dôležitá. Stretávam sa tu pravidelne s bývalými kolegovcami z Košíc, ktorí sú na časovku Tesly Stropkov každoročne pozývaní ako obchodní partneri. Som im (a bývalým šéfovcom zvlášť) vďačný za to, že ma stále držia na palube. Je pravda, že Roman si tam ide už po tretíkrát prevziať víťazný pohár a hlavne výhru 3000,- Sk plus nejake "drobné" za dve "horské" prémie. Ja také ambície nemám. Ráno nakladame na dvore firmy do Jumpera štyri bájky. Romanov, Marekov, Gúčikov a môj. Som príjemne prekvapený, že aj boss bude tohto roku súťažiť. Minulého roku odriekol účasť pre nejaký bacil. S Romanom vyrážame z Košíc zavčas rána, aby sme tam boli v dostatočnom predstihu. Hlavne ja sa potrebujem rozjazdiť, lebo od Horala som na bájku nesedel. Cestou komentujem hustú hmlu, ktorú už začalo trhať ostré ranné slnko. Po hodine cesty, ktorej väčšiu časť sme šli za nejakou ženskou na firemnej Felícii, sme došli na miesto. Vliekla sa rozoberajúc so

Prosím Vás, nemierte na mňa tou pištoľou!

spoluprisediacim babincom určite nejakú veľmi dôležitú tému a neuhla ani pri dvoch pruhoch do pravého. Romanové blikanie si ani len nevšimla. Vyberáme bájky. Kraťasy nebola najšťastnejšia voľba. Je riadna kosa. Ále čo, veď keď zakrútim tak sa zohrejem. Celkom spoznávam po roku cestu do Šandalu. Minulý rok som sa rozohrieval iba po prvé stúpanie. Teraz ťahám za Romanom a už nám zostáva iba pár metrov do prvej horskej prémie. Sme hore. Hmla ešte neopadla. "A opatrne do tých zákrut, nech nesundáš zasa nejakú škodovku!", pripomína mi Roman zjazd z tohto kopčeka spred roka. Vraciame sa k bránam Tesly Stropkov. Už dorazila aj zvyšná časť nášho podporného týmu. Roztlieskavači a roztlieskavačky pod vedením Jarky, zvyšní dvaja súťažiaci Gúčik a Marek. Začína byť veselo. Gúčik vyzvedá, aká údržba je potrebná na bájku, ak stál pár mesiacov doma. Marek pri fúkaní kolies zisťuje, že mu predné záhadne spúšťa. Do štartu zostáva polhodina. Dávam mu moju náhradnú dušu. Načo by mi bola na tak krátku trať? Priväzujem si číslo na hruď a chrbát. Marek dal do poriadku predné koleso a konštatuje, že je to naprd, lebo so zadným má ten istý problém. Druhu dušu získava od Romana. Boďko, Jarka a ostatní povzbudzovači dopíjajú zvyšky piva z plechoviek a sypú do nich kamienky. Perfektné chrastítka! Naskakujú na korbu džípa a pomaly sa vzďaľujú aby zaujali vhodnú pozíciu na trati. Usporiadatelia blúdia s mikrofónom pomedzi zúčastnenými a vtipným spôsobom sa snažia vypáčiť z nich ešte nejakú to vľúdnu frázu pred štartom. Zjavne sú znepokojení z Romanovej prítomnosti. Hlavne po tom, čo sa rozchýrilo, že je profesionál. Hej je, ibaže za to neberie prachy :-) Polícia zastavuje " premávku" a 42 súťažiacich sa formuje na hlavnej ceste. Do štartu zostáva posledná minúta. Poniektorí vrátane mňa sa snažia rozptýliť opar nervozity vtipkovaním. Až na to, že ja nie som nervózny. Aj keď pri pohľade na niektoré cesťáky som len nasucho preglgol. Štartovač zdvíha ruku s pištoľou.

    "Tri, dva, jedna... cvak-cvak-cvak...", nevyšlo mu to. No všetci pochopili a už sa ženú dopredu. Až na Romana, mňa a chlapíka pred nami, balancujúcim nad svojím bájkom zloženým na zemi. Normálne by som zanadával, ale teraz ho s úsmevom obchádzam a predieram sa z chvosta dopredu. Pri odbočke na Šandal je predo mnou už iba zo desať sústredených a dychčiacich xichtov. Tohto roku nie je bohvieaké tempo. No aj tak sa radšej držím v závetrí za čelom pelotónu. Roman vpredu nadáva, že nemá kto ťahať. Predieram sa dopredu. Už som za Romanom. Wow! Jedinečný pocit byť na čele. No dobre, tak dosť bolo rozkoše. Poďme pekne na piatu pozíciu, nech sa nevysílim. Po prvej zákrute v stúpaní sa pozerám na cestu pod sebou, no nikoho tam nevidím. Žeby už boli všetci za mnou? Tak to budem musieť zamakať. Ale som na tom lepšie ako minulý rok, lebo Romana vidím stále pred sebou... aj keď dosť ďaleko. Blíži sa prvá horská prémia ako ju miestni hrdo nazvali. Obiehajú ma dvaja týpkovia. Stratil som prehľad, aké práve držím poradie. Nakoniec, to ma až tak momentálne nezaujíma. Skôr by ma zaujímalo, aký mám tep. Musím si zaobstarať pulzmeter. Dosť to pomôže v takýchto extrémoch. Človek aspoň vie, čo si ešte môže dovoliť. Mám pocit, že teraz si už toho veľa dovoliť nemôžem. Ale keby pulzmeter povedal, že hej, tak aj do studne by som skočil :-) Vchádzame do dediny. Miestni sú celí vo vytŕženi a zároveň v rozpakoch. Preteky sa v týchto končinách nekonajú každý deň, no čože to majú skandovať, aby sa nestrápnili pred vedľastojacími susedmi? Ďeťom je to jedno. Vrieskajú na plné hrdlá. Poniektorí tlieskajú. Pozerám na tachometer. Som ešte len v polovici. Hm, takýmto tempom nevydržím dokonca. Predbieha ma chlapík, čo sa so mnou minulý rok naťahoval takmer celú trať. Tohto som tu potreboval! Poďme za ním. A hlavne už nepustiť nikoho pred seba. Stúpame asfaltkou uprostred poľa, ktorou sa motá starý pastier s kravkou. Udivený rýchlosťou, ktorou upaľujú cudzí ľudia na bicykloch hore kopcom, snaží sa dozvedieť viac priamo od nich. "Šak mi povidz, co še to tu robi dneška!", nalieha na mňa. Nedokáže pochopiť ako som rád, že šľapem s vypätím posledných síl a hýbanie jazykom by mi rozhádzalo môj energetický rozpočet. Asi ho totálna ignorancia všetkých súťažiacich rozčúlila, lebo za chrbtom počujem ako sa snaží zahatať cestu ďalšiemu. Keby mu pri tom pomohla jeho krava, snáď by sa mu to aj podarilo. Blíži sa ďalšia horská prémia. Prekvapuje ma, že tam už nik z organizátorov nestojí. No čo, odrátli časy prvým trom a ostatných už povzbudzujú traja ľudkovia, pravdepodobne z blízkej dediny.

    Na obzore pozorujem pri ceste nejaký nezvyčajný ruch. Čo sa tam deje? Žeby demonštrácia nejakých ochranárov proti pretekom v lone prírody alebo proti pretekom či športu ako takému? Ha! Žiadne katastrofálne scénare sa nekonajú. To moji bývalí kolegovia a roztlieskavačky, zbadali ďalšieho z týmu TTC a robia nenormálny rachot a krik. Fantázia! Hneď sa mi ľahšie šľape (a možno preto, lebo nasleduje krátka rovinka). Posledný kilometer je otrasný. Neviem sa dočkať cieľa. Môj konkurent a ťahač je už zo 200 metrov predo mnou. Na toto už nemám síl. Posledná zákruta a je tu cieľ. Takmer strácam rovnováhu pri prejazde cieľom. Už na mňa máva Roman od hrnčeka s teplým čajom. Zatiaľ ma ani tak nezaujíma aký som. Nie je najteplejšie. Minulého roku bolo príjemnejšie. Niekto doniesol priebežnú výsledkovú listinu. Som desiaty... a mierne sklamaný. Potvrdila sa moja obava, že tohto roku som na tom s kondičkou horšie ako pred rokom. Ale môj konkurent z trate je na deviatom mieste. Takže došlo viac novej výkonnej krvi. Nevadí, nabudúce ju trocha rozmútime. Prví traja sa ešte vrtia na stupňoch pre víťazoch, menia si pozície, trasú rukami, objímaju a preberajú obálky s výhrami. Romanovi to prajem. Zaslúžil si. Rozmýšľam, aké by to bolo na takom treťom mieste. Vydrené - tvrdo vydrené. Myslím pre mňa. Všetci už v plnom prúde pojedajú guláš a popíjajú pivo, no časomiera ešte čaká na posledného. Posledným je Gúčik, ale nie je už na trati. Chytil defekt a došiel hore na pikape. Ibaže to neoznámil časomiere. Všetko sa nakoniec vysvetlilo. Chvíľu pozeráme na oblohu, ktorú brázdia s ohromným bzukotom modely riadených lietadiel. Chvíľu ujedáme z gulášov. Potom dievčatá skonštatovali, že je zima a ďalší zasa musia byť čo najskôr v Košiciach. Tak to vzdávam a pálim z kopca Baňa naspäť do Stropkova. Priznám sa, že som čakal väčšiu zábavu.
    Akýsi je ten svet čoraz viac uponáhľaný. Načo sa hnať dopredu? Veď na konci je iba čierna smrť. A tu je toľko farieb... zvlášť v jeseni :-)