Maratón skutočným lesom [51km]

    Tento rok sa výnimočne teším na dva maratóny. Slánsky a Košický. Ani jeden z nich som ešte nešiel a oba dva sú blízko môjho rodiska. V Zlatej Bani som bol dvakrát v zime na bežkách. Je tam nádherne. Pre väčšinu mojich súpedálnikov z Bratislavy je tento maratón nezaujímavý. Je to ďaleko. Bohužiaľ je to len hlúpa výhovorka. Tento rok majú ešte jednu. Celý týždeň pršalo - bude blato. Ďalšia blbosť. Áno pršalo, ale v Blave a nie v Prešove. Odtiaľ mám zaručené správy, že sprchlo iba čo to predvčerom. Aspoň sa nemusím nikomu prispôsobovať. Včera večer som v kľude nahodil strešný nosič a stihol som v pohode aj základnú údržbu. Dozadu som nahodil zošmýkané IRCčko namiesto brutálneho Aligátora. Teraz sedím v aute s lakťom na spustenom okienku a pozvoľným tempom sa vzďaľujem od Vranova. Vychutnávam krajinu nasiaknutú čerstvým ranným vzduchom. Cestu nevnímam - poznám ju naspamäť. Šiel som tadiaľto nespočetne krát. Na lokálke z Prešova na Sigord predbieham žigul kombi napchatý bájkmi. Netuším, aká bude trať, no z mojich turistických spomienok si pamätám, že túra Slánskymi Vrchmi sa premenila na orientačný pochod s buzolou a mapou. Značky občas vynechané a cestička zarastená ako stroskotanec po roku. Hold, ľudia tu majú iné problémy ako chodiť v sobotu na túry do lesa. Pri krčme ma smeruje miestny mačo v oranžovej cestárskej vestičke dolukopcom na lúku, kde sa už rozrástol pekný vozový park. Pri prezentácii dávam zálohu za čip a dostávam číslo s páskami. "To je všetko?", pýta sa zarazene bajker pri vedľajšom stole. "A čo by ste nechceli? Prídavný motor?", vtipkuje výdajkyňa čipov. Pri skladaní bajku zo strechy auta počúvam rozhovor odvedľa: "Porantana prehadzovačka. Ta na pšich zaprahoch na štarce lem stanem do sani, plesknem bičom a idzééém. A tu jak šteľujem tak šteľujem a furt nedobre." Stovkári už odštartovali o deviatej. Za pol hodiny budeme na trati aj my. Idem si vonku vypočuť poučenie organizátora. Objemný pán mrmle niečo v češtine do mikrofónu. "Hla-snej-šie!", kričím na ňho bez mikrofónu a väčšina pohľadov spočinula na mne.

dedinka v úúúdoli, malééé dom-če-ky

uhnite tam vzadu, nech vycúva... ta co sce hluché?

Pritisol pery na kovovú sieťku mikrofónu. Je to lepšie. Už rozumiem, že sa nedostavil nejaký dôležitý miestny bajker, preto odkladajú štart o pätnásť minút, či také voľačo. Poniektorí znervózneli. Ja som kľudný. Dnešný cieľ je jasný. Zajazdiť si a spraviť nejaké slušné fotky do reportáže. Na štarte je menej ako 150 bajkerov. Aspoň nebude tlačenka. Odštartovali to. Po niekoľkých sto metroch na konci dediny schádzame na lesnú cestu. Je pekne teplo, no nepáli priame slncjo. Sem tam vykukne spoza oblakov, aby sa pozrelo ako sa držím a vzápätí si pritiahne nejaký biely oblak pred tvár aby to radšej nevidelo. Lesná cesta vyústila na rozľahlú lúku, aby nás v zápätí smerovčíci nasmerovali do lesa. A už došlo na moje slová. Cestička je nevyjazdená, plná vytŕčajúcich šutrov udierajúcich na hardtaili tvrdo do zadku. Ale aspoň zreteľne opáskovaná igelitovými pantlikami. Mali by sme sa točiť v podstate okolo Šimonky. Lesná cesta je miestami technicky na hranici zvládnuteľnosti. V prudkých stúpaniach je treba žehliť trčiace kamene a pozdĺžne rigoly od dažďa. Tak v tomto kolmom stúpaní je toho na mňa priveľa. Zosadám a vyberám foťák. Zo dvaja bajkeri sa usmievajú míňajúc ma. Isto som im urobil radosť, keď som zosadol. Cvakám zopár záberov s bleskom. "Mňa nefoť, ja nemám číslo!", bráni sa jeden z nich. "No a čo? Veď nezavadziaš", povzbudzujem ho. Dobili sme sedlo Grimov Laz. Začína parádny zjazdík. No hneď nato sa otvára nádherný výhľad na hrebene smerom na Zámutov. Zasa stojím a robím zopár záberov. Je to taktrocha deprimujúce, keď okolo mňa frčia ďalší a ďalší bajkeri. Nezdržujem sa teda a pálim dolu. Zo piatich predbieham. Traverzujeme smerom k Hanušovskému sedlu. Sranda je, že píšem, ako keby som tadiaľto chodil denne. Pravda je taká, že momentálne sedím doma a behám pred kompjútrom prstom po mape. Isto sa mnohí miestni pri čítaní tejto reportáže plieskajú po čele. Asi takto: "Ta co ši še zbešnel? Dze Hanušovske sedlo? Šak ište ši ani Čarnu horu nespomenul. Bohyňu ci, toto ma buc reportáž? Šak to čiste bludy co tu pišeš!" Nejdééé o tóóó! :- )

    Ale neodbočujme od témy. Niekde v tých miestach sa mi odkryl pohľad na šíru krajinu s úžasnou, pravidelnou kopou kamenia, hliny a zelene - Oblíkom. Najimpozantnejší pohľad za posledný polrok (v zime som bol totižto lyžovať v Tatrách-Roháčoch). A tá lavička na okraji svahu je najgeniálnejší nápad za posledné 3 roky (vtedy som totiž začal bajkovať). Mám som sto chutí si na nej posedieť hodinku-dve a len tak čumieť na ten obrovitánsky krtinec pred sebou. Už ma dobiehajú mojí známi zo zjazdu. Obraciam na nich objektív. "Na mňa je škoda aj toho digitálneho filmu", kričí mi hneď prvý. Ďalší mlčanlivo napredujú. Balím a idem za nimi. Chodník je vyšliapaný v tráve alebo je to trávou zarastená lesná cesta? Každopádne je na výber iba z dvoch koľají. Predomnou je nejaký rozruch a niekto sa ospravedlňuje. Zo situácie som pochopil, že šli traja bajkeri za sebou. Druhý skričal, prvý sa zľakol a zabrzdil. No a čo sa dialo potom s druhým a tretím, nemusím objasňovať. Keď som prechádzal okolo, boli už všetci pozberaní zo zeme. Vychádzame na akúsi lúku. Tu organizátori (alebo tých 80 bájkov predomnou) ujazdili desať centimetrov úzky chodníček v meter vysokej tráve. Uprostred stretám dve usmievavé holky s dvoma dvojlitrovými prázdnymi fľašami. Tiež sa na ne usmievam. Vzápätí sa z trávy vynoruje občerstvovačka. Úsmev mi zmrzol, keď som sa dozvedel, že voda im došla. Pýtam sa, či nemajú aspoň nejaký prútik, aby sme si voľajakú vodu našli. Že nepotrebujeme. Ak vraj máme neprekonateľný smäd, máme si to vyšliapať za tými dvoma holkami takých sto metrov do kopca. Tam je studnička. Čo ja? Ja mám v Kamelbagu vody dosť, ale poniektorí vyzerajú dosť sklamaní.

    Vravím, že si nechcem predstaviť, čo bude následovať po takom krásnom zjazde. Pri horskej cyklistike je to už tak. To čo si zozjazduješ, si musíš predtým vyšliapnúť. Ale prečóóó? Lebo presuny helikopotvorou nie sú prípustné. Po prvé na Slovensku na to nikto (z bajkerov) nemá a po druhé by som si ten zjazd nevychutnal, keby som si predtým v stúpaní nezanadával. Je to tak? Je! Takže ťahám a rozmýšľam, prečo tie číselka skáču na tacháči tak pomaly. A ešte k tomu na druhom mieste za desatinou čiarkou. Nemám rád techniku. Mám zlé tušenie, že zasa vymetám chvost maratónu. Koľkí sú za mnou? Desiati? Títo štyria predomnou ma už začínajú nudiť. Vždy ma poobiehajú do kopca a ja ich potom beriem v zjazde. No ľaľa ako sa vlečú dolukopcom. Riskujem a kričím: "Zľavaaa!!!" Bože, čo mi šibe? Veď tam nie je vyjazdená stopa. No čo... zakričal si? Tak choď! Vravím si a púšťam to cez neviditeľnú zarastenú s-to-pu-pu-pu... skoro mi vyrazilo riaditká z rúk. Také šutre už moja Dukina nezvláda. Ale zasa som ich sundal. Aspoň mi to skôr ubehne, keď sa tu hráme na obiehanie. Ešteže nie je premávka v protismere :-) Sem tam je blato, no je to úplne v norme. Neviem prečo som sa vrátil po ten blatník do auta pred štartom. Jáááj, už viem. To tam nejaký zúfalec vykrikoval, že sa tam bol včera pozrieť a že tam je blatááá a blata. Škoda, že som nezačul, kde sa to bol pozrieť. Na občerstvovačke sa niekto pýta, aké budú ceny. Vravím, že tri výstrely na diviaka. A štvrtý v poradí bude robiť toho diviaka. Ale to nás chlapci nemusí trápiť, pokiaľ toho diviaka nebudú robiť poslední traja :-) Dopíjam čistú pramenistú a sadám na bájk. Zasa následujem tlustoprda. Je to zúfalé. Mesačný výpadok a takto mi prepadla kondička. Ale na druhej strane to znášam statočne. Horská cyklistika je tvrdý šport. Akonáhle s tým prestaneš, si na začiatku. Aj keď poznám jedného... ááále, nechajme to. Upozorňovali nás na nejaký bazénik s bahnom za neprehľadnou zákrutou, tak si dávam pozor aj v prehľadných. Zabudol som si totižto doma veci na prezlečenie, takže si nemôžem dovoliť bahenný zábal. Jáááj toto? No to je teda, milá teta, bežná hôrna mláka, ktorá sa taktrochu rozťahuje po celej ceste. Ale žeby mala niekomu vylepšiť pleť sa nedá povedať. Aha, už vidím Sigord. Juchuchú - juchuchú a za Sigordom je už čo? No Zlatá Baňa. Počkať, ale Zlatá Baňa je vľavo. Prečo nás smerujú rovno. No a ešte k tomu mám pocit, že tá asfaltka stúpa. Počkať... skontrolujeme si kilometre... no do pí...skala mašina na slepej koľaji. Ešte osem. Prečo? Ťahám ako burlak na Volge hore tou prekliatou asfaltkou. Áno, kľudne to poviem nahlas. Je to asfaltka na Dubník, ale to som zistil až po pretekoch. Teraz som v tom, že za prvou zákrutou končí a bude už len zjazdík do cieľa. Dobieha ma traktor s prázdnou vlečkou na drevo. Zaháknem sa? Nie! Ako ma to mohlo len napadnúť? Pán farár, zhrešil som v myšlienkach. Pozorujem vzďalujúci sa traktor a šľapem. Aj borec predomnou sa naň túžobne pozerá. Skúšku však taktiež zvládol. Bočíme do lesa.

už cítim cieľ vo vzduchu. neser sa toľko s tým blatom

Tu je nejaké mazľavučke blatko. Vlastne len taká nátierka. Ale rýchlo sa ísť nedá. Každopádne s prehľadom predbieham dolukopcom svojich štyroch maskotov. Rozhodol som sa, že urobím ešte nejakú fotku, nech je vidno, že aj blatko bolo. Teraz dali zasa oni mňa. Ak bude ešte nejaký zjazdík, tak to zasa otočím. Jáááj toto poznám. To je už predsa bežkárska trať pozdĺž dediny. Tak teda roubiky do úst a dvacet uzlú! Aha tlačia cez potôčik. Nerozbehli ste sa poriadne holobriadkovia? Tak sa pozerajte. Jeden, druhý, tretí... ááá... štvrtý. Ešte bonbónik na záver. Prejazd miestnym potokom, kde si už tí lepší umývajú bajky. Pozerám na obrovitý displej v cieli a oči si idem vyočiť. Štyri štyrids... to nemyslia vážne. Takže sa zasa nikomu nepriznám, že som bol na maratóne. Chlapík pri vedľajšom aute nahlas stoná: "Tak toto nie je pre mňa. To si radšej nabudúce dáme nejaký výletik, pivko... a ne toto!" Odovzdávam čip a fasujem lístok na guláš a kofolu plus tri malé plastové fľaštičky. Chcú odo mňa vzorky moču a krvi? Či čo? Ževraj si do toho môžem dať koncentrát jonťáku a potom si ho môžem kdekoľvek (na občerstvovačke) naliať do čistej pramenistej. Asi v rámci znižovania nákladov. Ja som vždy vravel, že my vyhodňare sme šikovne ľudze... Ešte si neodpustím poznámku po Duchonke. A mali tu pravú kofolu. A vynikajúci guláš. Aj keď hopsáč s pikapom z Prahy jaksi nebol. Jeho chyba. Keby lem tušil keľo tu budze prekrásnych dzifčat. :-)