Mrzák a nešťastník na Kráľovej Holi [MK:122km]

    Tak sa mi podarilo tohto roku naverbovať nového člena. Rasťo sa síce rozhodol "len" pre Lejzi, ale aj to je úspech. A hlavne nebudem v aute sám. Ľubo je už týždeň v Dobšinej, tak si len obviaže hnáty a môže štartovať vo Svite. Nevidel som ho síce od toho jeho nešťastného pádu, ale z toho, čo som sa dopočul z rozprávania starých materí, by som na jeho mieste neštartoval. Veď ešte nemôže poriadne vystrieť ani pokrčiť lakeť a zápästie tiež nie je úplne v poriadku. Ale on nie! On musí ísť Krejzi. Tak sme sa všetci zasa stretli pohromade na Horalovi piatok večer. S Rasťom sme vyhladnutí, tak hľadáme nejakú krčmičku, kde sa dá najesť. Nálada je úžasná a keby mi nebolo tak nejako čudne v tele už týždeň, tak poviem, že sa zajtrajška neviem dočkať. Na ubytovni si ešte idem premazať bike. No toto? Mám prasknuté oné..., ten dzigvajs, čo bráni prachu aby prenikol do bowdenu prehadzovačky. Ešteže som si to všimol. To by som zajtra radil od buka do buka. Ináč som na bájku nenašiel žiaden ďalší problém. Tak idem teda spať.
     Je sobota ráno, niečo pred siedmou. Tak na toto nemám bunky. Vstávať tak skoro ráno? Veď je to nezdravé. Človek má z toho iba stres. Čo už ale narobím. Dnes mám cieľ dôjsť v limite a na to potrebujem jedenásť hodín. Polozalepenými očami sa snažím zamerať dvere na hajzli. Napriek všetkým snahám vrážam hlavou do zárubne na chodbe. Preskočím detaily... Stojím na balkóne a so spustenou sánkou pozorujem siluetu Tatier v ostrom rannom slnku. Som tu dobre? Na Horale má predsa pršať a všade majú byť tony blata. No čo - aj tak dobre.

ľaľa, aký pekný deň sa vyrysoval vo Svite

a teraz malá súťaž: nájdi na obrázku dvoch zúfalcov

Skúsime to za sucha. Stojíme na štarte v celkom peknej zostave, tak vyťahujem kompakt a podávam ho nejakému bájkerovi. Všetci siedmi sa vyškierame, ale bájker hlási, že to nešťuka. No vravím! Aj ten foťák si pamätá Horal z minulého roku v blate a vode, tak v suchu a teple odmieta fotiť. Pohotovo pribieha Juro a cvaká nás svojim foťákom, keď už sme si tak pekne nastúpili. A už strieľajú... do vzduchu. Štart je na mňa nejaký svižný. Dobieham Peťa a chvíľu kecáme. Teraz mu už pozerám do chrbta a teraz je z neho iba fliačik niekde vpredu. No čo. Sergej, Juro aj Ľubo sú stále za mnou. Nemusím sa plašiť. Začína prvé stúpanie. Spoznávam torzá trate z minulého roku. Tu bol smerovčík s dáždnikom a tu zasa tri decká pod pršiplášťami. Áno zákruta vľavo a lesná cesta s miernym stúpaním. Už fičíme dolu. Prvé stúpanie som ani nezaregistroval. Minulého roku to bol nekonečný príbeh. Pri vjazde do Spišského Bystrého je prvá občerstvovačka. Načo? Ešte nie je čo občerstvovať. Ale budiš. Pijem jonťák a idem ďalej. V žalúdku a črevách sa mi zapla práčka na odstreďovanie. Žeby ten jonťák nesadol? Veď bol celkom chutný. Teraz bude nasledovať ten dlhý stupák. Zmierený s utrpením burlaka ťahám a snažím sa nepozerať veľmi pred seba, aby ma neodradil pohľad na kľukatého hada bájkerov alebo niečo podobné. Našťastie to prebieha oveľa lepšie ako minulého roku. To bude tým počasím. Prečo sa len tak zhoršilo? :-) Tááák! Mám to za sebou a hľa aký nádherný výhľad na Tatry sa mi naskytol. Vyťahujem foťák a podávam ho nejakému ochotnému českému bájkerovi. No prosím! Už funguje. Áááá, už sa privalil aj Juro a za ním Sergej. Všetci nadšení výhľadom cvakajú krajinku.

    Po chvíli kochania sa nasadám na bájk a pálim ďalej. Celkom chutný zjazdík mi ubieha pod kolesami, tak sa ho snažím vychutnať. Všetko v pohode, len zadné koleso sa nejako vozí zo strany na stranu. Snažím sa pribrzdiť a skontrolovať ho pohľadom. Zvyšky vzduchu sa lenivo prelievajú cez okraj ráfika, ktorý sa už temer dotýka zeme. No do pekla! Môj prvý defekt na maratónoch. Odstavujem sa na tráve pri trati a kontrolujem čas. Som zvedavý, koľko mi to bude trvať. Nechápem, ako sa s tým mohol Ľubo na Duchonke párať pol hodiny. Sťahujem plášť a vyberám dušu. Z vaku vyberám náhradnú... celým telom mi prebehli zimomriavky pri pohľade na ventilok duše. Chýba tam vrchná poistná skrutka a galúskový ventilok je padnutý niekde vo vnútri duše. To je snáď už posledná duša od Ivana. Snažil sa skrátiť závit tŕňa, aby mu vraj lepšie držala čiapočka a tak ho síce zrezal, ale nerozklepal po zaskrutkovaní poistnej matičky. Čo teraz? No nič, idem lepiť. Vyberám havarijnú lepiacu sadu zo sedlovky, kde drieme už takmer rok v igelitovom sáčiku zaistená korkovou zátkou. Lepidlo je našťastie použiteľné a tak sa mi podarilo dieru rýchlo identifikovať a zalepiť. Práve zastavuje Ľubo so škodoradostným úsmevom. Obúvam plášť a tlakujem dušu. Sakra, čo je? Nejde to. Ľuboš mi požičiava svoju pumpu. Nič! Tak tam bude musieť byť ešte jedna diera. Zasa vyzúvam plášť a kontrolujem pohľadom dušu. Hadie zuby. Že ma to nenapadlo skôr. Zasa som mal podhustenú zadnú kvôli zjazdom, ale až priveľmi. Znova lepím. Ľubo krúti hlavou, že som mu dal hneď pri prvom vážnom stúpaní 10 minút. Nemôže sa na mňa už pozerať a tak vyťahuje svoju náhradnú dušu v hrúbke primáka. Beriem si ju teda aj keď viem, že ju asi nepoužijem, lebo vo mne nevzbudzuje ktovieakú dôveru. Pokračuje ďalej s poznámkou, že ma počká na najbližšej občerstvovačke. O.K. Dokončujem ten defekt a ďalej už idem v zjazde opatrne. Žalúdok ma neprestal trápiť. Za chvíľu bude občerstvovačka, tak do seba natlačím nejaký banán. Snáď sa to spraví. Už vidím občerstvovačku na Pustom Poli. V ústrety mi štartuje chlapík s horalkou, banánom a pohárom. So širokým úsmevom ho brzdím a vysvetľujem, že mi až tak na celkovom čase nezáleží. Ľubo ešte niečo chrúme pri bohato prestretom stole. "Môžete mi prestriekať reťaz, ak sa vám chce, chalani...", vravím dvom mlaďasom, čo boli poverení servisom, "...a dofúkajte mi zadnú. Díky!" Snažím sa vpratať do seba banán. Podarilo sa. Horalku som si strčil iba do vaku. Nemám chuť na nič. Aha, chalani majú náhradné duše. Tak si jednu vypýtam. Hneď sa cítim istejšie. Do fľaše som si dal naliať jonťák a zdrhám, nech sa veľmi neflákam.

    Mierny výšľap a už by mal byť len dolukopec do Telgártu. Dosť to drncá, hlavne na tenkých koreňoch. Ľubo kvôli tomu spomalil. Sťažuje sa na bolesť v rukách. Ja sa asi budem na bolesť v žalúdku, ak to pôjde takto ďalej. Zatiaľ ma iba pichá v boku a neurčito mi zviera žalúdok. Krásny brodík cez potok a krátky tunel popod železničnú trať. Nasleduje kúsok asfaltky do Telgártu. Čo? Už zasa? Zadné koleso sa zasa prelieva zo strany na stranu. Popod pazuchu si kontrolujem pohľadom zadné koleso. Zasa je vyfučané. Mňa porazí! Prevraciam bájk na lúke pri asfaltke hore vidlou a vymieňam dušu. Tentokrát dúfam naposledy. Okolo frčí Ľubo: "Čo je?" "Ááále trénujem si výmenu duše!", oznamujem, potlačujúc v sebe zlosť. Áno zlosť. Som na seba naštvaný, že som prišiel na top maratón na Slovensku nepripravený ako dáky začínajúci sopeľ. Vchádzam do Telgártu a prepletám sa uličkami. Vyzerá to, že dopravnú špičku tu práve nemajú. Usudzujem tak podľa skupinky počerných extrovertov, ktorí si vyniesli doprostred úzkej uličky gauč a zablokovali tým kopletne prejazd. Rozpeckuvávam to na 35 a mierim na najkrajnejšieho z nich. Nech je všetko košer, kričím asi desať metrov pred ním: "He-héééj!" Uhol sa. Vravím, že dnes sa mi nedarí. Za dedinou ma čaká ešte prejazd gétom. Posúvam si okuliare ukazovákom ku koreňu nosa a mocnejšie zovriem gripy. Hlavou trhnem napravo a naľavo. Krk odpovedá hrozivým praskotom. Poďme na to. "Ujo, daj keks! Úúújo daj kéééks!", krížia mi cestu piati čierni drobci. Kľučkujem bez slova, lebo slová u nich spúšťajú kladnú spätnú väzbu. Jeden mi vbieha rovno pod koleso. Aj to som zvládol. Zdá sa že osadu mám za sebou. Osadu hej, ale to najhoršie sa ku mne blíži po poľnej ceste. Zo pätnásť sa ich rúti smerom ku mne. A v dvoch dávkach. Keď sa mi prví vrhajú pod koleso, nevydržím s nervami a revem: "Vypadni, lebo ti takú prije**m, že ťa vlastná mať nespozná!" Aha, zázračné slovíčko zabralo. Zvyšok mi utvára koridor a len sem tam počuť tlmené: "Ujo,... daj... ke-ks." Za Telgártom stojí na kopci Ľubo a fotí. Dávame si chvíľu pauzu. Môj žalúdok je na tom stále horšie. Začína budiť pozornosť, aj keď sa snažím si ho nevšímať. Jonťák už nemôžem, tak pijem čistú vodu. Niesol som si prezieravo pol litra vo vaku. Pripravujeme sa na hlavný bod dnešného programu. 12.5 kilometrový výstup na Kráľovú Hoľu s prevýšením 1040 výškových metrov. Na občerstvovačke v Šumiaci si dávam naplniť všetky nádoby, ktoré mám sebou vodou. Pýtam sa, či ešte nešli prví naspäť z Kráľovej. Že nie. Hmmm... čudné. Na konci dediny mi pomaly dochádza, že do Telgártu sa prví vracajú inou cestou. Šumiac obchádzajú.

    Tu je naša stará známa šotolinová štreka. Už nejde nevšímať si žalúdok. Krúti sa a zvíja ako červík v tequile. Keby mi bolo aspoň na grcanie, ale nie je. A pomaly sa to začína prejavovať aj na celom tele. Začínam pociťovať celkovú slabosť. Pritom nohy ťahajú bez väčších problémov. Je to oveľa lepšie než minulého roku. Na zákrute pri dreve sedí pár drevorubačov. Povyše nich je odparkovaná škoduľa stovka. To je snáď tá istá, čo minulého roku. Blížime sa k stádu kráv pasúcich sa popri ceste. Zastavujem a čakám na Ľuba. Jedna z kráv je zvedavá na štvormegapixel. Nemáme času jej vysvetľovať ako to funguje, tak ideme ďalej. Hoviatko iba zabučí, že teda inokedy a venuje sa ďalej tráve. Na ďalšej zákrute stojí smerovčík a reguluje obojsmernú premávku. Tak tu je to miesto, kde sa odkláňaju Krejzisti navrátivší sa z

ježiši, ďalší samovrah. čo ich to tam hore tak vystrašilo?

Kráľovej Holi. A už ich tu aj hŕba páli dolu. Poniektorí šetria brzdové špalíky a obloženia. Proste to vzali šusom. Musím raz niektorému skočiť do úsmevu a spýtať sa na kliniku, kde vyoperuvávajú strach. Nie že by som si aj ja niekedy nedoprial, ale na takomto povrchu mi cvaká. Nasilu sa snažím zjesť horalku. Podarilo sa mi do nej dvakrát zahryznúť. Tak aspoň vodu si dávam, kým je chladná. Dnes je ozaj riadny hic, aj keď s pribudajúcimi výškovými metrami teplota klesá. Dolu mohlo byť tak do 30 stupňov. Hore čakám okolo 18-tich podľa predpovede. Už aj krk ma riadne páli, no najhoršie je na tom žalúdok. To, že som na tom biedne dokazuje aj dvojka otca s 12 ročným synom, ktorí to ťahajú zo Šumiaca s nami. A to majú plné batohy. Už hodnú chvíľu ideme po asfaltke. Takže ešte takých 5 kilometrov. Nezdá sa mi to, lebo už vidím stanicu s vysielačom a zdá sa mi sakra blízko. Je pravda, že v niektorých situáciach je lepšie nevidieť a slepo ťahať. Ako minulého roku. Studnička. Sláááva! Vybozkával by som toho, čo sem zarazil tú hrdzavú rúru s ľadovou vodou. Hmmmmm... Medzičas je otrasný, ale cieľ jasný. Dôjsť! Pomaly sa pohýňam dopredu. Ľubo sa sťažuje už takmer na všetko na jeho tele. Vnímam ho len tak na 40%, lebo mám čo robiť aj sám so sebou.

    Som hore... berú mi bicykel. Že mi strieknú reťaz... dobre. Je mi blbo. Zostal ešte bujón a banány... ukazujem na bujón. Snažím sa nájsť miesto v tráve, kde by som sa zložil. Skladám sa... sŕkam z bujónu. Chlapík vedľa pri pohľade na mňa kladie kritickú otázku: "Zavolám ti odvoz?" "Nie, diky...", snažím sa zaostriť zrak na jeho tvár. Prišiel Ľubo. Už nemôžem na tom slnku... hľadám tieň pod dverami stanice. Dvaja päťdesiatnici opaľujú štrnásťročné dievky z občerstvovačky. Ľubo sa niečo pýta... niečo odpovedám. Beriem bájk a dojedám banán. Pohýnam sa smerom dolu... je mi kosa. Zastavujem... obliekam si vetrovku.

asi pre toto sa tu všetci teperia. ale prečo na bájkoch?

Rozbieham to dolu... pomaly sa vracia život do môjho tela. Myslím, že ten žalúdok sa konečne umúdril. Na šotolinovej zákrute, kde sa oddeľuje spiatočná trasa, máva smerovčík, aby som spomalil. Pýta sa, či nemám dušu pre nešťastníka, čo už chytil štvrtý defekt. Vravím, že ja som mal len tri, ale aj tak nemám. Trať ide peknou rovinkou. Mám pocit, že som posledný a veľmi osamotený na tomto svete. Odrazu mi cestu háta dohneda opálený chlapík v trénkach a ukazuje zmenu smeru o 90 stupňov vpravo. "Pekne ťa dnes chytilo...", chválim mu jeho rovnomernú tmavohnedú pigmentáciu získanú pravdepodobne niekde na pobreží niektorého z južných morí. Hop! Ale táto Macocha v prospektoch nebola. Púšťam sa stŕmhlav dolu za povzbudzovania nejakého turistu, čo sa tiež rozhodol ztraverzovať po červenej. Brzdy začínajú sičať. Striedavo ich uvolňujem a striedam. Začína sa mi páčiť tento zjazdík. Aj keď je viacmenej technický. Nejako nemá konca. No konečne. Teda - no zbohom! Zasa Telgárt. Našťastie nemusím cez géto. Stúpam v ústrety občerstvovačke na Pustom Poli. Je mi zasa blbo. Som na občerstvovačke. Zasa tá istá scéna s horalkou a banánmi. "Nie, vďaka. Ale keby ste mali jeden náhradný žalúdok :-)", snažím sa vtipkovať. Ani to mi už nejde. Sadám pod strom a čakám, čo sa bude zo mnou diať. Ľubo je ešte na trati. Zasa otravujú s odvozom. Na moje prekvapenie nie som posledný. Prišli ešte zo piati a nakoniec zberač mŕtvol. Ten tvrdí, že na trati už nikto nie je a teda to tu môžu zabaliť. "No, počkať, počkať...", vravím, "a čo Ľubo? Taký zombie v obväzoch. Na Kráľovej som ho ešte videl." Zberač mŕtvol trvá na svojej verzii. VZDÁVAM TO! Spolu s ďalšími štyroma kúskami sa nechávam odviesť áviou do Svitu. História sa opakuje. Ibaže tento rok sme sa v tej ávii ešte k tomu všetkému priotrávili, lebo za posledný rok sa diera na výfuku poriadne rozšírila. Ďalšie vety sú už v rámci post scriptum.
    Ľubo sa minul so zberačom mŕtvol a od Pustého Poľa mu pozberali stužky, takže chudák zablúdil na Smrečinskom Sedle. V tombole sme nič nevyhrali. Rasťo bol s Lejzi spokojný. U mňa to nebol žalúdok ale môj nešťastný bilirubín, ktorý o sebe nedal vedieť už dobré dva roky a teraz sa zasa ozval. Ľubo odjazdil tých svojich 90km so zlomenou vretennou kosťou (myslel si, že to má len narazené). Ja som sa rozhodol, že sa nikomu nepriznám ako som pochodil na Horalovi a teda žiadna reportáž. Nakoniec predsa... som mäkký...