Jasné, že sa mi nechcelo hneď nedeľu po maratóne alebo nebodaj už
sobotu večer písať reportáž. Vnútorne som si to zdôvodnil tým, že nemám zábery z trate, čo bol
veľmi slabý ale postačujúci argument. Na Duchonku sme vyrazili štandardne Ľubovým autom o pol
ôsmej z Blavy. Cestou som sa snažil čítať knihu "Ako myslí mozog". Pravdu povediac, môj mozog
bol v miernom útlme už nejakú dobu. S Ľubom sme sa zhodli na tom, že nám obom
chýba aj tá
najmenšia motivácia na tento maratón. Bohužiaľ sme neprišli na to, v čom to môže byť. No a keď
som začal zovšeobecňovať a spomenul som Horal, Ľubo na mňa veľavýznamne pozrel a ja som radšej
sklopil oči do knihy. Horal je pre nás hobíkov stále
nedotknuteľným svätým grálom. Došli sme
presne o deviatej. Práve štartovali stovkári. Foťák som z kufra nestihol vytiahnúť, lebo nás
usporiadateľ odparkoval priamo do cesty pelotónu. V poslednej chvíli sme sa spratali spred
kolies hlúčika dlhotratiarov. Prekvapilo ma, že ich bolo len zopár. No a ako posledné zabudnuté
káčatko si za nimi pedáloval v miernom odstupe Sergej. Ponáhľali sme sa odprezentovať, lebo
bolo dávno po termíne, ktorý končil niekedy o ôsmej. Pravdupovediac som čakal aspoň pripomienky,
ale všetko prebehlo kozmickou rýchlosťou.
Prezentácia za 30 sekúnd. Perfektné, tak by to malo
byť.
Normálne som mal čas na rozjazdenie. To sa mi už dlho nestalo. Ešte tak
strečing zvyčajne stihnem, ale rozjazdiť sa... hm-hmmm. Zaradil som sa do štartovného poľa.
Vôkol sa vo vzduchu prelievala predštartovná nervozita, ktorú sa poniektorí snažili utrieť
bájkonegatívny človek nikdy
nepochopí hromadný štart
|
vtipkovaním. Mňa sa nedotkla. Obdivoval som
Lefty vidlu so svietiacou LED-kou vedľastojacieho
bájkera. Dobrá imidžovka! Lockout prednej vidly na servo je už viac než prepych. Povedzme
snobstvo. Keby sa na to dali aspoň baby baliť, ale prd - nedajú. Prvé kilometre po štarte
vyžadujú toľko sústredenia, čo mastné zjazdy. Furt sa niekto zamotá do kľúk, tu niekomu
prekĺzne koleso, či nestihne preradiť a už musia zosadnúť traja-štyria za ním. Po takom
desiatom až pätnástom kilometri je už
poradie viacmenej stabilné (pokiaľ sa neprihodí NIEČO).
Týchto desať kilometrov sa kľukatilo nejakým idylickým hájikom po hrebeni. Veľmi zaujímavá pasáž.
Zavše ma na novom maratóne (tento idem prvýkrát) niečo prekvapí. Zvyčajne príjemne.
No a potom
začala drina. Takmer 8km stáleho stúpania a tabuľka "ZJAZD". Chalan predomnou na hardtajle v
štýlových zjazdárskych šortkách a béžovom tričku sa rozbehol dolu kamenistým zjazdom. Ešte sa
stihol
za jazdy vystrieť s rukami nad hlavou a spraskať si prsty na rukách. To už mohol mať na
tachometri zo 35km/h a mám pocit, že ani prilbu nemal. Ako ale potom prešiel štartom? Na Pande
jednému na štare strhli číslo kvôli chýbajúcej prilbe. Asi starnem, že nedokážem pochopiť, ako
môže niekto takto riskovať. Snažím sa peckovať dolu zjazdom, ale je tam príliš šotoliny a
priečne hlboké rigoly, ktoré síce skáčem, ale vzápäti pribrzďujem aby som
znížil rýchlosť aspoň
na 45. Dolu niekto máva o život. Aha! Veď tu je občerstvovačka. Hneď pod zjazdom? Tak to by sa
malo volať: "Občerstvovačka u krvavého Freda," alebo:
"Zastávka - syčiaci ráfik". Mierne stúpame
a pomaly kĺzame po vrstevnici stáčajúcej sa po okolitých svahoch. Asi to nebude vrstevnica, lebo na
tachometri mám vyše štyridsať a miestami sa to zvrháva na zjazd. Nechávam sa strhnúť rýchlosťou.
V stope mi zrazu vyrástli dva bubny za sebou. V poslednej chvíli sa odrážam do skoku, ale dal
som do toho málo sily. Zadné koleso zachytilo druhý bubon a ten ho vyhodil do vzduchu.
Idem
celé nekonečné dve sekundy na prednom kolese. A na tachometri... to radšej nechcem vedieť. Do
zadku by mi ani zastrúhaný vlas nevopchal, ale nejako som to ustál. Na konci ďalšieho stúpania prosí
zjazdár v šortkách o vodu bájkera, čo kvôli pitiu na chvíľu zastal. Som už ozaj starý.
Nemám
štýl - nepijem Sprite.
Zopár kilometrov pred cieľom zjazdujeme lyžiarsku zjazdovku. Uprostred
je úzky chodník. "Ideálna stopa", vravím si a nechávam bájk, nech ma vedie. Ibaže som nerátal,
že chodník môže byť v jednom mieste aj válovom, naplneným pieskom, či prachom. Predné koleso sa
aspoň som si na tej lúke trocha
ponaťahoval stuhnuté svaly
|
zabára. Snažím sa brzdiť, čo to dá. Viac už to nedá.
Odhadzujem bájk a vrhám sa do vysokej
trávy. Po niekoľkých kotúľoch zostávam ležať hlavou dolu kopcom. Okoloidúvši bájkeri prejavujú
záujem: "Si v pohode?" "Jasné, všetko je O.K.", vystrkávam hlavu z trávy. Super pád. Ako do
páperia. Apropó prach.
Tento maratón je priam v znamení prachu. Miestami musím udržiavať aj zo
20 metrové vzdialenosti od predomnou sa potiacich zúfalcov, aby som mal dobrú viditeľnosť.
Druhú občerstvovačku si ani poriadne nepamätám. A ba. Stála tam Lada Samara s polootvorenou
kapotou a na nej boli umelohmotné poháre s jonťákmi a iné maškrty. Vyslopal som dva poháre a
poďho dohnať môjho trpazlíka. Od pätnásteho kilometra sa ťaháme z jedným takým malým, čo mi
môže siahať po bradu (a to aj ja som už dosť nízky). Pohľad na neho zozadu je veľmi komický.
V krátkosti by som ho popísal troma slovami:
žilovatý nasraný Jano. Ale každopádne je v tej
istej výkonostnej triede ako ja. Stúpame k hradu za povzbudzovania turistov a domácich. Už sa
pomaly blíži aj cieľ a ja rozmýšľam, kde je ten preslávený zjazd, kde minulý rok väčšina
vyletela do krovia. Aha ho koťuha, tu to je. A idéš, zadok za sedlo a prsty na brzdy. No ibaže
čo mám robiť teraz, keď zadné koleso už ide iba šmykom a predným sa bojím brzdiť, lebo mu to
nerobí dobre. Hneď sa snaží nájsť si v prachu inú cestu, než mu vsugeruvávam ja. Tak nič - v
tretine to vzdávam a zosadám.
Dole stojí skupinka škodoradostných divákov a vyvaľujú oči
na bájkera s fúlom, čo to zozjazdoval až do potoka. Hmmm, klobúk dolu. Prenášam bájk cez potok
a šľapem do kopca. Povzbudzuje ma pritom skupinka poľských adolescentov na výlete. Za chvíľu
bude cieľ.
V cieli som vyčkával Ľuba. Nazdalo sa mi, že by ma predbiehal. Po
piatich minútach som mu prezvonil na mobil. Po petnástich, som sa utvrdil, že chytil defekt, no
a po pol hodine ma prepadli čierne myšlienky. Došiel po 35 minútach, že chytil defekt. Nebudem
to je ten bájk z tomboly
za 70 tácov. fňuk-fňuk
|
to tu rozmazávať, nerád by som ho strápňoval :-). Vystáli sme si nekonečný rad na guláš a popri
jedení debatili z chalanmi z
HA-KA-WY. Neskôr sme stretli
aj Jura Malatina a Sergeja. Chvíľami sme sa prekrikovali s rokovou zábavnou kapelou Babylon.
Bubeník bol dobrý. Ozaj, ani noty nepotreboval. Páčila sa aj
exhibícia umelca v hopsaní na
zadnom kolese. Tento bol takmer tak dobrý ako ten pražák v Súľove. No a (takmer)všetci čakali na
tombolu pre účastníkov aspoň troch maratónov z Authoráckej série. Losovanie bolo napínavé, no
nebol som to ja. S Jurom sme uvažovali, že by sme boli ochotní aj
vlastný bájk vydražiť, keby
ten z tomboly nevošiel do auta. Nakoniec to za nás vyriešil Peťo z Blavy vo štvorčekovaných
trenýrkach, ktorý ten bájk vyhral. Do Blavy sme došli v podvečer celkom spokojní. Až na to, že
nám
vysyčala voda z chladiča na Trnavskom mýte. Tak som mal ešte trojkilometrovu bodku za
dnešným dňom na bájku.
