Čelný "prááásk"

30.07.2002 (Bratislava, Lesný Park) - Tak toto bola ozaj (adrenalínová) šupa...
    Šiel som si akurát druhú časť svojho okruhu "Eliminátor asfaltu". Dnes som si vybehol ozaj na rýchlovku, tak som batoh s foťákom nechal doma a z lekárničky som vybral iba Septonex na kolená, keby som zasa nestihol vypadnúť z SPD-čiek pri prudkom stúpaní. Mám ich furt jak malý chlapec - samá chrasta.
    Na 22. kilometri som si vychutnával mierne naklonenú rovinu v môj prospech a klopil zákruty úzkou lesnou cestou popri potôčiku. Akurát sa mi rovina zrovnala a mierne dvíhla, tak som šliapol do pedálov, aby som udržal tempo na tých 30km/h. Je to asi najpustejší úsek tejto trasy, raz som tu stretol motkajúceho sa cepera v šušťákoch na tescovskom bájku. Blížil som sa k pravotočivej zákrute po trávou zarastenej lesnej ceste s dvoma vyjazdenými koľajami. Šiel som v pravej stope a spoza zákruty sa vynoril ceper na bájku v druhej stope. Také čosi. Mierne pribrzdím, pomyslel som si, aby ho veľmi neofúklo... /ticho... PRÁSK! ...tma ...koniec ticha a tmy/ ...sedím na zemi, pozerám na dva široké červené šrámy na mojom stehne. Pery mám nafúknuté a strpnuté, no krv v ústach necítim. Okolo pobiehajú dvaja splašení cepri a oproti mne uprostred cestičky sa potáca bajker, snaží sa nezakopnúť o dva bájky na zemi (ahaho, jeden z nich je môj) a drží si ľavé oko. Ten bol asi v tej druhej stope, pomyslel som si. Zvyšok tváre má už riadne zaliatý krvou - určite by sa teraz nespoznal... ani ja ho nespoznávam... čo to kecám, šak som ho ani nikdy nevidel... asi mu je zle... krv = Septonex! (väčšia hlúposť ma napadnúť nemohla) "Ja mám Septonex", zvolal som víťazoslávne a načiahol som sa za kapsičkou pod sedlom. Akosi som nedočiahol a vstať som nevládal, tak som sa doplazil k môjmu bájku a rozopol kapsičku.Vytiahol som už len prázdnu fľaštičku Septonexu so štyroma kvapkami na dne. Asi 5 sekúnd som na ňu s nenávisťou zazeral, že ma sklamala v takejto chvíli a v šiestej sekunde sa mi začal asi vracať rozumný úsudok. Načo Septonex, oči toho chudáka oproti vravia: 'Obväz!' Ale houby. Oči toho chudáka neveriacky pozerajú na zakrvavenú ruku toho chudáka a vzdali už posielanie dát do mozgu toho chudáka, lebo ten ich všetky vracia späť, že sú chybné, lebo tomu nechce uveriť. Počkať, vravím si, ešte by som mal mať v kapsičke sracák. Vyťahhujem rozliatym Septonexom presiaknutý sracák a podávam to neznámemu bajkerovi. Hladne siaha po kúsku zrolovaného toaleťáku a prikladá si ho na obočie. "Ty kokso, máš to riadne rozťaté", vravím a registrujem ustávajúci pohyb dvoch ceperov, ktorí sa konečne zorganizovali a naplánovali urýchlený presun ku Vojenskej Nemocnici. S menšími problémami vstávam zo zeme. V hlave mi duní, pery mám v ohni, bolí ma najzadnejší zub vľavo a celá sánka. Okrem toho rameno so zlomenou kľučnou kosťou spred dvoch rokov akoby sa rozpamätalo a simuluje podobnú bolesť. Skúšam urobiť veľký oblúk ľavou rukou. Fúúúúú, nie je nič zlomené, len v hornej polohe bolí. Bajker sa obzerá a konštatuje, že nemá okrem rozťatého obočia ani škrabanec. Ústa sa mu z toho roztiahli do úsmevu, ale bolesť mu to zrovnala do úškľabku. "Ty nemáš helmu?!", pýtam sa neveriacky a krútim hlavou. "Ja som si vyšiel iba tak voľne sa previesť. Ani ma len nenapadlo...", konštatuje bajker. Chytám do rúk bájk a zdvíham ho zo zeme. Na jednom drôtiku visí z raidov smutný cyklokompjúter a brzdové páky zostali v stlačenej polohe. Pravú mierným trhnutím vraciam do východzej polohy, s ľavou je to horšie. Pomáha hrubá sila. Bájk vyzerá, že to rozchodí. Nasadáme na bájky a pomaly sa pohýňame smerom k Vojenskej Nemocnici. Na prednom kolese mám osmičku, ale točí sa. Na Železnej Studničke bajker (mimochodom sa volá Rasťo) volá sestre, aby mu doniesla preukaz poistenca do nemocnice. Ja budem musieť zopakovať tiež blbú situáciu spred dvoch rokov: "Cilka, prosím ťa, dones mi do Vojenskej nemocnice môj preukaz poistenca. Nie, nie, neboj sa, nič mi nie je. Hlavne sa, prosím ťa neponáhľaj autom. Pekne, kľudne, pomaly... Dobre?" Jeden z ceperov hodnotí nehodu: "Ja som myslel, že to už nerozchodíte, keď som počul tú ranu..."
Záver:
    Rasťo má po tejto nehode šesť stehov. Ja mám narazené ľavé rameno, hrudnú kosť, stehno A HLAVU! Krk si takmer necítim, mám ponaťahované asi všetky svaly, čo krk ako taký držia pokope... Po dvoch dňoch ustalo dunenie hlavy. Bolesti v krku veľmi pomaly ustupujú. Tááák poďme na bilanciu situácie na bájku. Jedno zanedbané kričanie do neprehľadnej zákruty (moja chyba) spôsobilo výmenu brzdových pák, bowdenu a lanka k zadnej brzde, jeden ohnutý rýchloupínak predného kolesa, ohnutú brzdovú doštičku, osmičku na prednom kolese no a nakoniec držiak cyklokompjutra som nejako pospájkoval a polepil sekundovým lepidlom.