Žemľová kúra na Baske zabrala [97km]
22.09.2004 (Strážovke vrchy, Nová Dubnica-Baske-Dolná a Horná Poruba-Iliavka)
Je piatkový predvečer Dubnickej skúšky. Možno to znie akoby som robil z
komára somára, ale pre mňa je zajtrajší Dubničák veľkou skúškou na Horala. Ja som ešte v živote
neodjazdil dlhší maratón ako obligátnych 50km. Takže moja prvá stovka. Minulý víkend som
testoval novú metódu pokrytia strát v organizme pri extrémne dlhej záťaži. Nazval som ju
"žemľová kúra". Po dôkladnej analýze zlyhania môjho organizmu na zhruba 80-tom kilometri
nepretržitého šľapania, som prišiel na to, kde je slabý článok. Hlaďák! Zbehlý bajker chytí
hlaďák, len ak mu dôjde zásoba tyčiniek, či gélov. Nie u mňa. Na mňa tyčinky, čokoládky, či
géliky nezaberajú. Zhruba každé dve hodiny potrebujem zaplniť žalúdok. Žemľa s maslom a šunkou
zaberá. Ja viem, trieskaš sa teraz po čele dlaňou a prevracaš očami. No a čo? Aj Picasa nikto
nechápal :-) Takže som si na ráno nachystal štyri žemľe a zabalil ich pri spomienkach na
základnú školu do servítok. Zabrali mi podstatnú časť vaku. Ešte bolo treba vyriešiť foťák.
Pôvodne som mu chcel urobiť nejaký vodeodolný zábal z igelitu, no to som nakoniec pre nedostatok
času vzdal a zašúľal som ho do tašky z Tesca. Vonku sa už púšťal prvý dážď. Presne podľa
predpovedí. Zajtra by sa malo ešte k tomu ochladiť na 10 až 15 stupňov. Ráno musím vstať
o piatej aby som stihol vyzdvihnúť Ľuba a Sergeja do pol siedmej. Keby to tí dvaja vzdali, ani
jediná výčitka by z mojej strany nepadla. Ľubo to nevzdal. Sergej hej. SMSkou z 5:52: "No
chuapi, ja asi nejdem." Vonku chvíľami kropilo, chvíľami šialene dulo a teplota klesla na 9
stupňov. A to ešte včera bolo na obed 26. Nakladáme Ľubov bájk do kufra a už pohodovým tempom
mĺčky sledujeme z diaľnice zatiahnutú oblohu. "Aha, tam presvitá obloha!", jasá Ľubo nad
sivomodrým fliačikom veľkosti dlane. Uvažujeme, že sa z recesie prehlásime na trať Bejby.

Ľubo, čo sa mračíš? chceš splynúť s oblohou?
|

strelený plášť pri chatách pod Kamennými Vrátami
|

dedinka v údoli... Omšenie vedie v rebríčku občerstvovačiek
|
Stojíme na parkovisku pred štadiónom a pozorujeme pozorujúcich bajkerov.
Každý je v rozpakoch. Silne mi to pripomína Horal 2001. Teraz už stačí, aby jeden povedal idem.
"Aha ten chce ísť v kraťasoch - blázon!", krúti Ľubo hlavou a naťahuje si návleky na tretry.
Stojím v rade na prezentácii a mám silné nutkanie prehlásiť sa na Klasiku. Čo to robím?! Ja som
podpísal Hard. Kristepane! Sergej mal pravdu, že mám masochistické sklony. Naimpregnovanú
vetrovku si naťahujem cez batoh, nech mi nezmokne. Vyzerám ako Quasimodo. Teraz nejde o to ako
vyzerám. Ide o prežitie. Je odštartované. Krotko zostávam na chvoste pelotónu. Veľa Harďákov to
vzdalo a prehlasilo sa na Klasiku. Asi nemali vyoperovaný zdravý rozum. Zatiaľ neprší. Na lesnej
ceste nie je ani tak veľa blata. Po chvíli prichádzame k serpentínam na Machnáč. Pri ujovi v
oranžovej veste dezorientovane zajasam: "Konečne kopec!" "Teraz to príde, chlapi - užijete si", snaží sa
vzbudiť obavy. Veľmi pekný trialový úsek. Zákruty s polomerom zatáčania jeden meter dávaju
zabrať. Na jednej zošľapujem, no dopadám do podrepu. Svaly v stehne boli v tom momente totálne
bez prúdu, lebo som zistil, že koleno vie ísť ešte ďalej ako by sa zdalo. Až to v ňom luplo. Tak
to som teda skončil zavčasu. Skúšam sa vzpriamiť a kráčať. Ide to. Tak hor sa. Niektoré zákruty
pozvoľna prechádzajú do lezeckej cesty - stupeň tak 4+. Čo je podstatné, sem tam sa mi zazdalo,
že vidím slnečné lúče. Pri chatkách ma v brutálnom asfaltovom stupáku čaká Ľubo. Vyberám svoju
prvú žemľu a tlačím do hlavy. Okolo ťahá nejaký mlaďas. Ponúkam ho. Smeje sa mi. A ďalší bajker
tlačí bájk, no dolu kopcom. Zadný plášť spľasnutý. To končí kvôli defektu? Ževraj rozrezal
plášť. No toto. Čo všetko niektorí kúzelníci dokážu? Po krátkom zjazde dobrzďujem na námestíčku
v Omšenom. Keby nie bajkerov, tak nespoznám občerstvovačku. Je to tu ako na jarmoku. Všakovaké
pagáčiky a koláčiky. Mmmmm, mňam. Tak tento je vy-ni-ka-júci. 12 bodov z 10 možných.

tam vpredu sú poslední (asi) Hardisti, ktorých som dnes videl
|

ej ale mi stislo riť, na tejto motokrosovej dráhe
|

asi som predsa len nebol posledný, ale už som :-(
|
Začína stúpanie na Baske. Zatiaľ pozvoľna. Ajajajajajaj. Ľubo uviazol v
nejakom blatku. A riadne mľaskavom. Už aj ja. Skúšam to obísť lístim v háji, no nie vždy sa dá.
Je tu strašne veľa kriakov. Dúfajme, že takýchto úsekov nebude veľa. To mi nepomôže ani môj
Aligátor na zadnom kolese. A Sergej radil, že nedávajte si drapáky. Stačí podhustiť semisliky.
No isto! Aj keď na druhej strane ma tieto baloňáky strašne oberajú o čas a silu mimo blatistých
úsekov. Ale šľapať v návlekoch po blate, hlavne keď mám nohy v suchu a teple by sa mi nechcelo.
Kontrolujem si každú chvíľu pozíciu na profile, ktorý usporiadatelia prezieravo vytlačili na
zadnú stranu šartovného čísla. 10km výstup. Ako Kráľová Hoľa. Ibaže o 300m nižší. Ani mi
nepripadá taký brutálny. ale už to trvá dlho. Konečne. Baske. Fučí tu teda riadne. Ale svieti
slnko. A nielen z jedného fliačika. Teším sa. Všetci čo vzdali, môžu ľutovať. Očakávam zjazd z
Baske. No predtým ešte zopár výstupov. Ale sú nejaké nekonečné. Uprostred lúky zosadám. Druhá
žemľa. Aha niekto ide za mnou. A ja som si myslel, že som posledný. Oznamujú mi, že na Homôľke
je občerstvovačka. Trd makový. Občerstvovačka je zbalená v aute. Voda nie je. Že si môžem kúpiť
niečo toť v bufete. A za čo? Za fazuľky? Nóóóó... asi som cez limit. Ale ide sa mi fajn a v
Kamelbaku mám ešte dosť vody s jonťákom a glukózou (tu glukózu testujem tiež prvýkrát).

Sedlo Trtavka ako na dlani
|
Fúúúú a je to tu. Zjazd. Ten taký, čo trvá a trvá... Každú chvíľu mení charakter. Chvíľami
udusené lístie, skalky, či slizké blatko. Každopádne sa dá ísť dosť svižne. Iba to blatko
miestami brzdí. Ale to sú len krátke úseky. Všade boli zatiaľ iba krátke úseky blata. Musím
zaklopať na drevo. Konec zjazdu. Pekné, peknééé. No a ešte jeden vážny kopec popod Slopský vrch.
Tento výstup už ide ťažšie. Hore si dávam tretiu žemľu. Napodiv ma po tých žemliach nepichá v
boku, čo zväčša zažívam ak sa nažeriem a potom makám. Ale toto predsa nie je žranica. Je to len
nevinná žemľa. Hoľazné vyzerá z tejto lúky majestátne. Uprostred lúky stojí oranžový panák s
kapucňou do tváre. A hýbe sa - ešte. Fúka tu nenormálne. Pýtam sa či ma dokáže ešte cvaknúť
foťákom. Zvládol to :-) Dobrzďujem v Hornej Porube. Zasa balia občerstvovačku. Sakra, sakra. Ale
majú jonťák. Vravím chalanovi nech mi poleje reťaz jonťákom. Čumí a rehní sa. Vravím: "Normálne
mi ju ním polej, neboj sa." Už zo desať kilometrov ju mám takú suchú, že sa ohnivká nevedia
odlepiť hlavne od stredného prevodníka. Nejako si tým nelámem hlavu, lebo táto reťaz je už za
svojím zenitom slávy (ehmmm). Toto je jej posledná štácia. S kazetou je to rovnako. Chcú do mňa natlačiť
zvyšky müsli tyčiniek, ale odmietam. Fuj, nemôžem ich ani vidieť. Keby mali tak tie koláčiky z
Omšeného.

smerovčík ma cvakol pred Hoľazným a zmrzol vo vetre
|

sympatický prejazd hradskou: podkrtkovali sme sa :-)
|

čip mi bol odobratý - clivota ma pochytila
|
Už to vyzerá s profilom celkom pekne, no s časom veľmi biedne. Som na
trati sedem hodín a do cieľa ešte 35km. Ak pôjdem priemerkou 12km/h, tak tam budem za tri
hodiny. To bude hodina cez limit. No a čo, aspoň dôjdem. Musím dôjsť. Za Ilavou sa cesta dvíha
na Sokol. Stretávam niekoľko deprimujúcich postavičiek. Jeden starký v modrom pracovnom plášti
zalamuje rukami: "Ježiši-Mária aj ty tam ešte ideš? Veď to je, preboha, ešte kusisko cesty na
Sokol!" Dedo, keby si vedel, že zraz nie je na Sokole ale 25km ďalej, tak by si sa za mňa možno
aj pomodlil. Som na Sokole. Dokonca tu stoja ešte dve miestne krásky na kontrole a trasú sa od
zimy. No s ľútosťou mi oznamujú, že mi musia vziať čip, lebo som pol hodiny za limitom. Ďakujem
im teda, že ma zachránili a zjazdujem do Hája. Doslova. Tak sa volá miestna usadlosť. Tam ma
dobehli aj zberači mŕtvol na terénnych motorkách. Pýtam sa ich, ako sa najskôr dostanem odtiaľ
do Novej Dubnice. Zostáva mi podľa profilu 20km. Jeden vraví za rykotu stroja, že po trati je to
najkratšie. Možno pre neho, keď jazdí na benzín. Mne sa ale minuli zásoby glukózy a teda volím
prijatelnejšiu alternatívu podľa rady miestnych obyvateľov a upaľujem po asfalte do Ilavy a potom do Dubnice.
Napodiv Ľuba v cieli neviem nájsť. Sponzorské plagáty sú už pozvesované,
zábava doznieva, autá na parkovisku nariedko. Zhadzujem zo seba veci do kufra a zisťujem, že mi
zvýšila štvrtá žemľa. Moja, ty si bola na tých posledných 20km, čo? No čo už z tebou? Ľubo dorazil asi o 20
minút. Došiel trať kompletne. Tiež mu zhabali čip. Vyrátal, že by som došiel asi 40 minút po
ňom. Bohvie. Čistý čas som mal 8 hodín aj 9 minút. Celkový 9 hodín aj 33 minút. Keby som šiel
terénom tak by to bolo desať a pol hodín. Pri guláši som skonštatoval, že to má predsa len niečo
do seba taký prvomaratón. Za tristo korún ti označia trať na celodňový výlet po tých NAJ
miestach, neznervózňuju ťa ochranári a ešte dostaneš aj guláš v cieli. Ďalší super deň za nami.
Údaje z cyklokompjútra:
|
vzdialenosť
čistý čas
maximálka
priemerka
prevýšenie
|
97 km
9:33:17 h
50 km/h
10.1 km/h
2746 m
|

výsledky (139kB)
|

|
|