Žemľová kúra na Baske zabrala [97km]

    Je piatkový predvečer Dubnickej skúšky. Možno to znie akoby som robil z komára somára, ale pre mňa je zajtrajší Dubničák veľkou skúškou na Horala. Ja som ešte v živote neodjazdil dlhší maratón ako obligátnych 50km. Takže moja prvá stovka. Minulý víkend som testoval novú metódu pokrytia strát v organizme pri extrémne dlhej záťaži. Nazval som ju "žemľová kúra". Po dôkladnej analýze zlyhania môjho organizmu na zhruba 80-tom kilometri nepretržitého šľapania, som prišiel na to, kde je slabý článok. Hlaďák! Zbehlý bajker chytí hlaďák, len ak mu dôjde zásoba tyčiniek, či gélov. Nie u mňa. Na mňa tyčinky, čokoládky, či géliky nezaberajú. Zhruba každé dve hodiny potrebujem zaplniť žalúdok. Žemľa s maslom a šunkou zaberá. Ja viem, trieskaš sa teraz po čele dlaňou a prevracaš očami. No a čo? Aj Picasa nikto nechápal :-) Takže som si na ráno nachystal štyri žemľe a zabalil ich pri spomienkach na základnú školu do servítok. Zabrali mi podstatnú časť vaku. Ešte bolo treba vyriešiť foťák. Pôvodne som mu chcel urobiť nejaký vodeodolný zábal z igelitu, no to som nakoniec pre nedostatok času vzdal a zašúľal som ho do tašky z Tesca. Vonku sa už púšťal prvý dážď. Presne podľa predpovedí. Zajtra by sa malo ešte k tomu ochladiť na 10 až 15 stupňov. Ráno musím vstať o piatej aby som stihol vyzdvihnúť Ľuba a Sergeja do pol siedmej. Keby to tí dvaja vzdali, ani jediná výčitka by z mojej strany nepadla. Ľubo to nevzdal. Sergej hej. SMSkou z 5:52: "No chuapi, ja asi nejdem." Vonku chvíľami kropilo, chvíľami šialene dulo a teplota klesla na 9 stupňov. A to ešte včera bolo na obed 26. Nakladáme Ľubov bájk do kufra a už pohodovým tempom mĺčky sledujeme z diaľnice zatiahnutú oblohu. "Aha, tam presvitá obloha!", jasá Ľubo nad sivomodrým fliačikom veľkosti dlane. Uvažujeme, že sa z recesie prehlásime na trať Bejby.

    Stojíme na parkovisku pred štadiónom a pozorujeme pozorujúcich bajkerov. Každý je v rozpakoch. Silne mi to pripomína Horal 2001. Teraz už stačí, aby jeden povedal idem. "Aha ten chce ísť v kraťasoch - blázon!", krúti Ľubo hlavou a naťahuje si návleky na tretry. Stojím v rade na prezentácii a mám silné nutkanie prehlásiť sa na Klasiku. Čo to robím?! Ja som podpísal Hard. Kristepane! Sergej mal pravdu, že mám masochistické sklony. Naimpregnovanú vetrovku si naťahujem cez batoh, nech mi nezmokne. Vyzerám ako Quasimodo. Teraz nejde o to ako vyzerám. Ide o prežitie. Je odštartované. Krotko zostávam na chvoste pelotónu. Veľa Harďákov to vzdalo a prehlasilo sa na Klasiku. Asi nemali vyoperovaný zdravý rozum. Zatiaľ neprší. Na lesnej ceste nie je ani tak veľa blata. Po chvíli prichádzame k serpentínam na Machnáč. Pri ujovi v oranžovej veste dezorientovane zajasam: "Konečne kopec!" "Teraz to príde, chlapi - užijete si", snaží sa vzbudiť obavy. Veľmi pekný trialový úsek. Zákruty s polomerom zatáčania jeden meter dávaju zabrať. Na jednej zošľapujem, no dopadám do podrepu. Svaly v stehne boli v tom momente totálne bez prúdu, lebo som zistil, že koleno vie ísť ešte ďalej ako by sa zdalo. Až to v ňom luplo. Tak to som teda skončil zavčasu. Skúšam sa vzpriamiť a kráčať. Ide to. Tak hor sa. Niektoré zákruty pozvoľna prechádzajú do lezeckej cesty - stupeň tak 4+. Čo je podstatné, sem tam sa mi zazdalo, že vidím slnečné lúče. Pri chatkách ma v brutálnom asfaltovom stupáku čaká Ľubo. Vyberám svoju prvú žemľu a tlačím do hlavy. Okolo ťahá nejaký mlaďas. Ponúkam ho. Smeje sa mi. A ďalší bajker tlačí bájk, no dolu kopcom. Zadný plášť spľasnutý. To končí kvôli defektu? Ževraj rozrezal plášť. No toto. Čo všetko niektorí kúzelníci dokážu? Po krátkom zjazde dobrzďujem na námestíčku v Omšenom. Keby nie bajkerov, tak nespoznám občerstvovačku. Je to tu ako na jarmoku. Všakovaké pagáčiky a koláčiky. Mmmmm, mňam. Tak tento je vy-ni-ka-júci. 12 bodov z 10 možných.

    Začína stúpanie na Baske. Zatiaľ pozvoľna. Ajajajajajaj. Ľubo uviazol v nejakom blatku. A riadne mľaskavom. Už aj ja. Skúšam to obísť lístim v háji, no nie vždy sa dá. Je tu strašne veľa kriakov. Dúfajme, že takýchto úsekov nebude veľa. To mi nepomôže ani môj Aligátor na zadnom kolese. A Sergej radil, že nedávajte si drapáky. Stačí podhustiť semisliky. No isto! Aj keď na druhej strane ma tieto baloňáky strašne oberajú o čas a silu mimo blatistých úsekov. Ale šľapať v návlekoch po blate, hlavne keď mám nohy v suchu a teple by sa mi nechcelo. Kontrolujem si každú chvíľu pozíciu na profile, ktorý usporiadatelia prezieravo vytlačili na zadnú stranu šartovného čísla. 10km výstup. Ako Kráľová Hoľa. Ibaže o 300m nižší. Ani mi nepripadá taký brutálny. ale už to trvá dlho. Konečne. Baske. Fučí tu teda riadne. Ale svieti slnko. A nielen z jedného fliačika. Teším sa. Všetci čo vzdali, môžu ľutovať. Očakávam zjazd z Baske. No predtým ešte zopár výstupov. Ale sú nejaké nekonečné. Uprostred lúky zosadám. Druhá žemľa. Aha niekto ide za mnou. A ja som si myslel, že som posledný. Oznamujú mi, že na Homôľke je občerstvovačka. Trd makový. Občerstvovačka je zbalená v aute. Voda nie je. Že si môžem kúpiť niečo toť v bufete. A za čo? Za fazuľky? Nóóóó... asi som cez limit. Ale ide sa mi fajn a v Kamelbaku mám ešte dosť vody s jonťákom a glukózou (tu glukózu testujem tiež prvýkrát).

Sedlo Trtavka ako na dlani

Fúúúú a je to tu. Zjazd. Ten taký, čo trvá a trvá... Každú chvíľu mení charakter. Chvíľami udusené lístie, skalky, či slizké blatko. Každopádne sa dá ísť dosť svižne. Iba to blatko miestami brzdí. Ale to sú len krátke úseky. Všade boli zatiaľ iba krátke úseky blata. Musím zaklopať na drevo. Konec zjazdu. Pekné, peknééé. No a ešte jeden vážny kopec popod Slopský vrch. Tento výstup už ide ťažšie. Hore si dávam tretiu žemľu. Napodiv ma po tých žemliach nepichá v boku, čo zväčša zažívam ak sa nažeriem a potom makám. Ale toto predsa nie je žranica. Je to len nevinná žemľa. Hoľazné vyzerá z tejto lúky majestátne. Uprostred lúky stojí oranžový panák s kapucňou do tváre. A hýbe sa - ešte. Fúka tu nenormálne. Pýtam sa či ma dokáže ešte cvaknúť foťákom. Zvládol to :-) Dobrzďujem v Hornej Porube. Zasa balia občerstvovačku. Sakra, sakra. Ale majú jonťák. Vravím chalanovi nech mi poleje reťaz jonťákom. Čumí a rehní sa. Vravím: "Normálne mi ju ním polej, neboj sa." Už zo desať kilometrov ju mám takú suchú, že sa ohnivká nevedia odlepiť hlavne od stredného prevodníka. Nejako si tým nelámem hlavu, lebo táto reťaz je už za svojím zenitom slávy (ehmmm). Toto je jej posledná štácia. S kazetou je to rovnako. Chcú do mňa natlačiť zvyšky müsli tyčiniek, ale odmietam. Fuj, nemôžem ich ani vidieť. Keby mali tak tie koláčiky z Omšeného.

    Už to vyzerá s profilom celkom pekne, no s časom veľmi biedne. Som na trati sedem hodín a do cieľa ešte 35km. Ak pôjdem priemerkou 12km/h, tak tam budem za tri hodiny. To bude hodina cez limit. No a čo, aspoň dôjdem. Musím dôjsť. Za Ilavou sa cesta dvíha na Sokol. Stretávam niekoľko deprimujúcich postavičiek. Jeden starký v modrom pracovnom plášti zalamuje rukami: "Ježiši-Mária aj ty tam ešte ideš? Veď to je, preboha, ešte kusisko cesty na Sokol!" Dedo, keby si vedel, že zraz nie je na Sokole ale 25km ďalej, tak by si sa za mňa možno aj pomodlil. Som na Sokole. Dokonca tu stoja ešte dve miestne krásky na kontrole a trasú sa od zimy. No s ľútosťou mi oznamujú, že mi musia vziať čip, lebo som pol hodiny za limitom. Ďakujem im teda, že ma zachránili a zjazdujem do Hája. Doslova. Tak sa volá miestna usadlosť. Tam ma dobehli aj zberači mŕtvol na terénnych motorkách. Pýtam sa ich, ako sa najskôr dostanem odtiaľ do Novej Dubnice. Zostáva mi podľa profilu 20km. Jeden vraví za rykotu stroja, že po trati je to najkratšie. Možno pre neho, keď jazdí na benzín. Mne sa ale minuli zásoby glukózy a teda volím prijatelnejšiu alternatívu podľa rady miestnych obyvateľov a upaľujem po asfalte do Ilavy a potom do Dubnice.
    Napodiv Ľuba v cieli neviem nájsť. Sponzorské plagáty sú už pozvesované, zábava doznieva, autá na parkovisku nariedko. Zhadzujem zo seba veci do kufra a zisťujem, že mi zvýšila štvrtá žemľa. Moja, ty si bola na tých posledných 20km, čo? No čo už z tebou? Ľubo dorazil asi o 20 minút. Došiel trať kompletne. Tiež mu zhabali čip. Vyrátal, že by som došiel asi 40 minút po ňom. Bohvie. Čistý čas som mal 8 hodín aj 9 minút. Celkový 9 hodín aj 33 minút. Keby som šiel terénom tak by to bolo desať a pol hodín. Pri guláši som skonštatoval, že to má predsa len niečo do seba taký prvomaratón. Za tristo korún ti označia trať na celodňový výlet po tých NAJ miestach, neznervózňuju ťa ochranári a ešte dostaneš aj guláš v cieli. Ďalší super deň za nami.